Letíme do Istanbulu (6.6.2013) /Bratislava (SK) -> Schwechat - letisko (A) -> Istanbul (TR)/
Na lestisko Schwechat prichádzame s dvojhodinovým predstihom. Ak máte iba príručnú batožinu, je dobré si urobiť online check-in, potom nemusíte čakať na check-ine na letisku. O chvíľku sa nachádzame pri našej odletovej bráne, kde zisťujem, že lietadlo má dvojhodinové meškanie. Začíname celkom fajn, čakájú nás štyri hodiny strávené na lestisku. Tomáš je hladný, a tak sadáme do miestnej letistovej reštiky. Ako sa tak rozprávame, prichádza k nám čašník s otázkou: ''Čo si dáte?''. Jednoducho, Slováci sú všade. Pri pohľade na ceny ma akosi prechádza chuť, ale Tomáš si objednáva nejaké pečené párky s hranolkami ''iba'' za 12 Eur a k tomu pivečko za 3 Euráče. Pripadám si tu, ako na nejakej horskej chate, kde jedlo musia hore vyniesť nosiči, ceny tu tomu zodpovedajú. Pri poznámočke, že je to tu dosť drahé čašník podotkne, že to sme ešte neboli na moskovskom letisku. No nič, hlavný je plný žalúdok. Čas nám relatívne rýchlo ubehne a s menšími peripetiami, nakoľko nás nasmerovali na nesprávny vchod, už čakáme pri našej bráne. Kontrola batožiny, čakanie pólhodinku, spôsobenú ďalším meškaním a už spokojne sedíme v lietadle, obsadeného 95 % Turkami a odliepame sa od zeme.
Ani neviem, ako tie dve hodiny ubehli a už pristávame na letisku Sabiha Gokcen, ktoré sa nachádza na ázijskej časti Turecka, kde máme aj auto. Pobrežie Turecka lemujú vody Stredozemného na juhu, Čierneho na severe, na západe krajiny Egejského a na severozápade Marmanského mora. Celková dĺžka tureckého pobrežia dosahuje 7 200 km. Vybavujeme si víza za 15 Eur, prechádzame pasovou kontrolou, posúvam si na hodinkách čas o hodinu dopredu a smerujeme si to do tureckej pobočky našej autopožičovne. Ako tak prehadzujem pár slov s chlapíkom v kancelárií oznamuje mi, že za ten čas, čo tu pracuje, sa mu ešte nikdy nevrátilo zahraničné auto, čo sa ani nečudujem, ako neskôr zistíme.
V garáži sadáme do nášho zaprášeného auta a vychádzame do nočných ulíc Istanbulu. Jazdu autom v Istanbule by som zaradil medzi adrenalínové športy. Na trojpruhovej ceste niekedy ani niesú pruhy a vedľa seba stojí päť na seba natlačených áut, autobusári nezastavujú na zastávkach, ale zastavia bez smerovky v strede cesty, mimochodom, smerovky nepoužívajú ani ostatní vodiči. Trúbením vodič oznamuje, že vás predbieha a že vám skríži cestu. Nie je to ako u nás, že by vám tu niekto nadával, keď ste ho obmedzili, to som tu vôbec nevidel. Neviem, čím to bude, ale aút je tu ako, s prepáčením, nasraných, ale veľké zápchy, podobné naším tu nie sú a nevidel som tu ani jednu dopravnú nehodu. Pravidlá cestnej premávky im tu asi nič nehovoria, takže základom správnej jazdy je tlačiť sa, trúbiť a nenadávať, keď sa niekto natlačí pred vás, jednoducho sa treba prispôsobiť.
Istanbul možno považovať so svojimi 14 000 000 obyvateľmi za najväčšie európske mesto, ktoré sa ročne zvyšuje o približne 400 000 prisťahovalcov. Rozkladá sa na oboch stranách Bosporu, úzkeho prieplavu medzi Čiernym a Marmarským morom. Je to pomyselná brána medzi Európou a Áziou. Náš hotel Askoc sa nachádza už na európskej časti mesta, neďaleko centra a po pár nechcených obhliadkach mesta, keďže sme sa k hotelu nevedeli dostať, úspešne prichádzame na hotelové parkovisko. Vyzerá to tu celkom v pohode, 110 eur na noc pre dvoch je dobrá cena. Hotel si zarezervujte ešte pred príchodom, môžete ušetriť nejaké peniažky, lebo normálna cena našej izby v tomto hoteli je dvesto Eur. Pozorný ''pikolík'' nás uvádza do izby.
Izba bola celkom fajn.
Som dosť hladný, a tak sa s Tomášom zhodneme, že by sme si mali ísť dať kebap, klasické turecké jedlo. Na ulici stretáme dvoch Turkov, ktorí hľadajú nejaký hotel, ale poradiť im veľmi nevieme, keďže ani poriadne nepoznáme ulicu, na ktorej je náš hotel, a tak sa ho pýtam ja, kde by sa tu dalo dobre najesť. Ochotne nás zoberie do neďalekého ''bufetu'', ktorý má vlastniť nejaký jeho známy.
Kto si dá kebap?
Kebap bol výborný, ale Turci sú rodení mamonári, takže môžete očakávať, že za svoju ''pohostinnosť'' budú chcieť nejaký bakšiš, čo aj tak dopadlo. Príbeh má zaujímavé rozuzlenie, ale písať sa to sem nehodí, takže pokračovanie len pri osobnom stretnutí. :-) Jednoducho, ako nám hovorili rodičia: ''Od cudzieho pána si neber cukríky!''. :-) Samozrejme sú výnimky. Čas pokročil, po dlhom dni padne dobre sprcha a spánok.
Big problem na tureckých hraniciach (7. - 8.6.2013) /Istanbul (TR) -> Sofia (BG) -> Belehrad (RS) -> Budapešť (HU)/
Ráno vstávame okolo ôsmej. Odhlasujeme sa z hotela a pevne dúfame, že naše auto noc prežilo v celku. Hrdo je zaparkované, ako jediné zahraničné, medzi tureckými. Problém ale nastal v tom, že ho máme zablokované iným autom.
Klasické turecké parkovanie, tomu sa hovorí využité parkovisko. Típek na parkovisku má všetky kľúče od áut a keď potrebujete to svoje, tak vám ho uvoľní.
Miestneho prosíme, nech nám auto uvoľní, ale on stále melie niečo o poplatku 20 tureckých lír za parkovanie. To ma teda dosť nasralo, a tak sa vraciam späť na recepciu a pýtam sa recepčného, čo to má znamenať. On mi oznamuje, že s tým nevie nič urobiť, lebo to je súkromné parkovisko, a tak si dávam zavolať riaditeľku hotela. Je to príjemná pani, ktorej vysvetľujem, že na internete majú napísané o možnosti voľného parkovania, a že recepčný, ktorý tu bol včera večer, nás poslal zaparkovať auto tam. Všetko sa nakoniec vysvetlilo. Auto máme voľné, ešte sa chvíľku snažíme dostať z pešej zóny, ktorá je cez deň uzavretá, keď nám miestny vodič oznamuje, že musíme ísť do jednosmerky. Že nám to skôr nenapadlo, však sme v Turecku. :-)
Keď na chvíľku zastavíte auto niekde, kde nemáte, už na vás pozerá miestny ''výberca'' poplatkov.
Chlapík s vozíkom, v strede chalan umýva okná, natlačené autá a babka kráčajúca mimo priechodu, tak to sú istanbulské križovatky.
Chceme si ísť pozrieť aspoň Modrú mešitu na námestí Sultanahmet a Grand Bazaar (Veľký bazar), čo je niečo, ako u nás trhovisko Miletička, len sto krát väčšie. Včera večer sme videli v uliciach pár protestujúcich, keďže sa v tomto čase v Istanbule konajú protesty proti prestavbe istanbulského námestia, ktoré sa po zásahu polície stali protivládnymi demonštráciami hlavne v okolí Taksimského námestia. V centre mesta si ale bežný turista ani nevšimne, že tu nejaké protesty sú. Parkovanie je tu priam nemožné, ale pri morskom pobreží sa nachádza dostatok záchytných parkovísk s dostupnou cenou. Za asi šesť hodinové parkovanie sme zaplatili 11 lír. Tak a začíname prehliadku mesta.
Dvadsať metrov vysoký obelisk.
Modrá mešita, postavená v roku 1617 pre sultána Ahmeda I, ktorej názov dali modré dlaždice, ktorými je obložená. Je najväčšou v Istanbule a ako jediná ma šesť minaretov.
A tu ju máte, ako na dlani.
Prekrásna záhrada priliehajúca mešite.
Keďže mešita má otváracie hodiny pre turistov a dnes bude otvorená až od 14:30 hod., ideme sa najprv pozrieť na Grand Bazaar. Celým mestom sa ozýva spev mezuínov zvolávajúcich do mešít. Na námestí pred mešitou stretnete na každom kroku miestnych ponúkajúcich výhliadkové jazdy autobusom. Keď sa ma v priebehu troch minút opýta už siedmy chlapík, či nemám záujem, ani sa na neho nepozriem a pokračujem v ceste. Naproti Modrej mešite je Hagia Sofia, čiže chrám Božej Múdrosti z rokov 532 až 537, ktorý je dnes využívaný ako múzeum.
Hagia Sofia. Centrálna kupola siaha až do výšky 55,6 m.
Cestu si môžete uľahčiť jazdou s električkou, mi máme čas, tak si to odšľapeme.
Cintorín v strede mesta.
V horúcich dňoch si môžete v miestnych obchodíkoch dať na osvieženie čerstvo odšťavenú ovocnú šťavu, je výborná.
Grand Bazaar (Veľký bazar), jednoduchý a výstižný názov.
61 uličiek a viac, ako 3000 obchodíkov, stačí si len vybrať. Niektoré uličky sú vyhradené konkrétnemu tovaru, napríklad tam, kde predávajú zlato, striebro a podobne. Napodobeniny známych módny značiek, od Gucciho po Versaceho, hodinky ako Rolex a Hublot tu nájdete na každom rohu. Ak si chcete niečo kúpiť treba samozrejme zjednávať, bez toho to nejde. Cenu sa vám podarí zraziť aj na polovicu, pokladničný doklad alebo záručnú dobu tu ale nečakajte. Sem asi obchodná inšpekcia nechodí. :-)
Modliaci sa pred mešitou.
Zaujímavo bola riešená bezpečnosť pri vstupe do univerzity cez hlavný vchod. Batoh vám preskenujú röntgenom a musíte prejsť cez detektor kovov, ako na letisku, ale ostatné vedľajšie vchody nie sú nijak chránené.
Hlavný vstup do Istanbulskej univerzity na Bejazitskom námestí. Celkom ju tvorí osemnásť fakúlt a študuje tu 69 tisíc študentov.
Súsošie v univerzitnom parku. Už tam chýba iba kosák a kladivo. :-)
Voľne ''pohodené'' stĺpy. Dobrý nápad na masážne lavičky. Park je ideálne tiché miesto na učenie pre študentov, ktorých tu bolo požehnane.
Už sa blížil čas otvorenia mešity, tak sa vraciame. Chceli sme si to skrátiť cez miestne uličky s obchodíkmi, ale ako sa dalo čakať trošku sme zablúdili. Keď príroda volá treba to hneď vyriešiť, a tak sme zabehli do miestneho ''nákupného centra''. Pýtali sme dvoch miestnych, kde sú toalety a obaja nás poslali do nejakej prázdnej šachty pri výťahu. Žeby nový druh?
''Osral ťa vták, Tomáško!'' Diplomaticky povedané:''Budeš mať šťastie, Tomáško!''
Čo tu dávajú zadarmo chlieb? Pri vstupe do mešity si to treba odstáť.
Pri mešite si môžete umyť nohy. Samozrejme to platí hlavne pre miestnych.
Vstup do mešity je zadarmo, sú tu dva vchody a jeden východ. Pri tom bočnom našťastie nečakalo toľko ľudí, tak sme využili samozrejme ten. Vstup je povolený iba v dlhých nohaviciach a ženy musia mať prikrývku hlavy.
Ak nemáte dlhé nohavice, požičajú vám ''zásteru''. Viete prečo si Tomáš zapcháva nos? Stovky vyzutých ľudí, stačí vám to?
Pre turistov je určená iba prvá tretina mešity.
Psí život, to je pohodička.
To by sa hodilo zatepliť.
Výlet loďkou.
Dosť bolo zahalený žien, tu je niečo sviežejšie.
Uloviť si v mori rybku a hneď si ju aj upiecť. Parádička, nie?
A sme späť na parkovisku pri našom autíčku. Platíme dohodnuté nižšie parkovné, keďže sme s mikrobusom, a to by nás stálo 20 lír, dohodli sme sa, že nám dá chlapík nižšiu cenu parkovného. Nie sú všetci Turci takí ziskuchtiví. Stačilo Istanbulu, už sa chcem konečne dostať z tohoto preplneného mesta.
''Vytunená'' Lada Samara. :-)
Dialnice v Turecku sú spoplatnené formou mýta, ktoré je kontrolované elektronicky na mýtnici. My sme si ale zatiaľ žiadne mýto nekúpili a už sme prešli cez tri. Vždy to len zapískalo, ale mohli sme ísť ďalej. Ako som sa neskôr dozvedel od policajtov, ktorých som sa pýtal na zakúpenie mýta, neďaleko mýtnice býva nejaký zelený domček, kde sa dá mýto zakúpiť. My sme si ho zakúpili až asi tridsať kilometrov pred hranicami, aby nebol nejaký problém, ale vôbec sme ho nepotrebovali, no nabudúce by som jazdu bez neho asi neriskoval.
Cesta po dialnici ubiehala, ako po masle a už sa nachádzame na turecko - bulharských hraniciach. Zatiaľ to vyzerá v pohodičke, cez prvý hraničný domček prechádzame v pohodičke, ale pri druhom nastáva problém.
Turecko - bulharské hranice.
Ako som už písal na začiatku, pri vstupe do Turecka vám auto zapíšu do pasu a opustiť krajinu s ním môžete iba vy. Colníčka sa ma pýta, kde je vodič, ktorý s autom vstúpil do krajiny. Vysvetľujem jej, že auto je z požičovne a klient už odletel do Ameriky a mi robíme iba transfer späť na Slovensko, ukazujem jej splnomocnenie, ale to im nič nehovorí, a tak nás otáča späť a posiela nás do budovy, myslím E3, kde mám zaplatiť nejaký poplatok. Dvaja postarší páni, na ktorých je vidno, že ich iba otravujem, hovoria na mňa turecko-nemeckou hatlaninou, ktorej rozumiem asi každé piate slovo. Posielajú ma za ďalším colníkom, ktorému opäť vysvetľujem celý náš problém. On ma zase posiela za, ako oni hovoria, direktorom, ktorý mi oznamuje, že to bude problém a odbieha preč riešiť nejakých druhých Turkov. S Tomášom premýšľame, čo budeme robiť. Keďže nemáme auto zapísané v pase nemôžeme sa dostať ani naspäť do Turecka, takže sme sa zasekli na colnej zóne. Voláme kolegovi na Slovensko a ten nám odporúča, aby sme zavolali na slovenské zastupiteľstvo v Bulharsku, kde nám dávajú číslo na zastupiteľstvo v tureckom hlavnom meste Ankara. Zdvíha nám to pani, ktorá nám opäť dáva ešte jedno číslo. Ďalšej pani opäť vysvetľujeme celú našu situáciu. Ako naschvál je na návšteve Turecka náš priemiér Fico, a tak nám oznamuje, že je akurát s ním, ale za chvíľku nám zavolá. Tak sa aj stalo a dávame jej k telefónu najprv ''starčeka'' v budove E3, ktorý nás ale opäť posiela za direktorom. Ideme za ním, ale ten sa s nami už ani nechce baviť, ale keď mu hovoríme, že voľajú zo zastupiteľstva hneď berie telefón a nasleduje asi päť minútový rozhovor. Všetko sa nakoniec vysvetľuje, za čo by som chcel veľmi poďakovať pani na zastupiteľstve, ktorá bola naozaj ochotná, pomohla nám a ešte chcela, aby sme jej po všetkom poslali aspoň sms-ku, ako sme dopadli. Ale to ešte nie koniec. Direktor nás posiela za colníkom, u ktorého máme zaplatiť pokutu za prepis vozidla na moje meno. Ten ju vypočítava na sumu 1033 tureckých lír, čo je asi 416 Eur, čo samozrejme pri sebe nemáme, a tak musíme zbehnúť do bankomatu. Kolegovi už nejdú vybrať peniaze, tak to skúšam ja. Peniaze máme, vraciame sa späť k colníkovi, ktorý nám ale oznamuje, že zadal zlý obsah motora, a tak to nebude 416, ale 560 Eur, na čo mu hovorím, že banku už zavreli a mám iba tých 420 Eur. Nakoniec to nechá tak a posiela nás pre tlačivá späť do budovy E3. A tam nastáva ďaľší problém, ako nám oznamuje pánko za pultom. Big problem, system kaput! Už ma to ani nerozčuľuje, a tak opäť voláme pani na zastupiteľstvo. Tá nám vysvetľuje, že chcú nejaký bakšiš, čo sa dalo samozrejme čakať. Mi ale máme čas a žiadny bakšiš od nás nedostane. Čerešničkou na torte je to, že im spadol celý systém a colnica sa úplne zastavila. To ešte vyzerá na ''chvíľku'' čakania, čo využívame navečeraním sa v miestnom nákupnom centre.
Celý čas nám robil spoločnosť miestny hafánek.
Na protest proti nefunkčnej colnici začínajú čakajúci trúbiť. Konečne pustili prvých motoristov a ja sa vraciam späť do E3. Tam nám dávajú tlačivo, s ktorým musím ísť naspäť za colníkom, potom za direktorom, ktorý sa na mňa usmieva, ako by sme boli starí známi a tlačivá mi podpisuje. A opäť sa vraciam do E3, kde ma posielajú do pokladnice zaplatiť pokutu. Iste vás neprekvapí, že musím ísť naspäť do E3, kde mi pánko oznamuje, že je všetko hotovo a zdraví ma: ''Auf Wiedersehen!''. V duchu si hovorím, len to nie, len nie dovidenia. Ironicky odzdravím a Tomášovi oznamujem, že je všetko vybavené. Štartujeme a prichádzame k colníčke, ktorá sa ma znovu pýta na meno predošlého vodiča a kde je. Tak to už je veľa aj na mňa vystupujem z auta a ukazujem jej doklad o zaplatení pokuty. Odstavujem auto nabok a posiela ma za ďaľšou colníčkou, ktorá niekam telefonuje a púšťa nás ďalej. V nákupnom centre míňame ešte posledné líry. Prechádzame na bulharskú časť colnice a to už vás asi ani neprekvapí, že opäť volá colník na nejakú centrálu, kde si potvrdzuje prepis vozidla na moje meno. Po siedmich hodinách strávených na colnici opúšťame Turecko a prichádzame do Bulharska. Hurá!
Zastavujeme na pumpe hneď za hranicou, kde si musíme kúpiť bulharskú diaľničnú nálepku, za 10 bulharských levov. Pri platení ale nastal problémik s mojou kartou. Keď som si ju odkladal do peňaženky dal som ju k tureckej líre a tá mi nejak poškodila čip, našťastie Tomáš ešte mohol platiť so svojou.
Pôvodný plán prísť večer do Sofie, hlavného a zároveň najväčšieho mesta Bulharska, a tam prespať v hoteli nám nabúrala nečakaná prestávočka na tureckých hraniciach. Ani sme vôbec nespali a je jedna hodina ráno, ale chceme ešte do Sofie prísť. Za volantom sa samozrejme striedame a ráno tam úspešne prichádzame. Nájdeme prvé voľné parkovisko a zahajujeme povinný spánok. Štyri hodinky spánku nám budú musieť stačiť, lebo si ešte chceme pozrieť mesto a ísť do srbského Belehradu. Je to úplná zmena oproti Istanbulu, Sofia je také kľudné mestečko, aspoň v sobotu ráno.
To je príjemná zmena oproti Istanbulu.
Bulharsko mám asi osem miliónov obyvateľov, čo je väčšia polovica počtu obyvateľov Istanbulu, z toho Sofia približne 1,3 milióna. Pri dlhšom pobyte v Sofii je dobré sa naučiť azbuku, keďže všetko je tu napísané v cylirike, čo je azbuke veľmi podobné. Tankujeme naftu do nášho tátoša, čo by nám už malo vydržať až do Bratislavy. Odparkovávame na stráženom parkovisku neďaleko centra a ideme si urobiť prehliadku mesta.
Na presun po meste môžete využiť aj metro (označené písmenom M).
Mešita Banja Baši, pri ktorej sa nachádza aj najväčšia synagóga v Európe, v ktorej je luster vážiaci dve tony.
Stará tržnica.
A sme vo vnútri.
Už nám aj celkom vyhladlo, a tak sme si kúpili klasické bulharské jedlo, plnenú papriku a k tomu nejaké hubové rizoto, mäso na šťave a pečené zemiaky. Celé nás to vyšlo pre dvoch okolo päť Eur, čo bola super cena.
Keďže lavičky nikde na okolí neboli, tak sme si ''prestreli'' vzadu za tržnicou. Jedlo bolo super.
Chutilo aj ostatným.
Mestské kúpele.
Socha svätej Sofie, na jej mieste bola dávnejšie socha Lenina.
Bývalé sídlo zaniknutej Bulharskej komunistickej strany, terajšia budova Národného zhromaždenia Bulharska.
Kostol Sveta Nedelja.
Na presun po meste je ideálne použiť električku. Na zastávkach ale nenájdete klasické cestovné poriadky, ako u nás, ale sú na nich udané iba intervaly v konkrétnych hodinách, takže nikdy neviete, kedy presne električka príde.
Na cestovných poriadkoch je udaný iba interval v konkrétnej hodine.
Je libo zmrzlinu? I keď som vám ju teraz znechutil, dajte si ju, je výborná.
Promenáda.
Zaujímavý architektonický skvost.
Budova NDK (Natsionalen dvorets na kulturata - Národný kultúrny palác).
Bezpečnosť zapojenia elektrických káblov je tu na prvom mieste.
Na parkovisku bola aj luxusná toaleta, no nevyuži ju.
Svadba. Tie balóniky vyzerajú štýlovo.
Čas už postúpil a dnes chceme ešte prísť do Belehradu a možno to potiahnuť až na Slovensko, takže musíme pokračovať. Zo Sofie odchádzam s úplne opačným pocitom, ako z Istanbulu, je vo mne taký kľud a pohoda.
Ikarusy, tie u nás v Bratislave už doslúžili.
Aj takto sa dá ušetriť za palivo.
Cesta nám ubieha celkom rýchlo a ani sa nenazdáme a prichádzame na bulharsko - srbské hranice. Kontrola prebieha bez problémov, pri otázke colníka, čo sme robili v Bulharsku, transfer vozidla radšej ani nespomínam a hovorím mu, že sme boli na dovolenke. Vyzerá to dosť zaujímavo, keď vidí dvoch chalanov v deväť miestnom aute, ale po prehliadke nám dáva razítko do pasu a už sme v Srbsku.
Bulharsko - srbské hranice.
Prechádzame cez skalnatý priesmyk ''prevŕtaný'' niekoľkými tunelmi.
Takáto cesta sa mi páči.
Diaľnice v Srbsku sú spoplatnené formou mýta. Niekde si zoberiete kartičku a zaplatíte pri výjazde, niekde platíte už pri vstupe. Najvyššia povolená rýchlosť je obmedzená na 120 km/h. Na niektorých úsekoch sú dosť hrbolaté, a tak si na to, hlavne večer, treba dať pozor, respektíve si na to zvyknúť. Možno to bol zámer, ako prevencia proti mikrospánku. :-)
Pri vstupe do Belehradu nás už z diaľky vítajú tri vysoké budovy vyčnievajúce nad panorámu mesta.
Belehrad.
Tak tomu sa hovorí využité do posledného miestečka.
Keď už sme tu, chcem si dať takú rýchlejšiu prehliadku mesta. Problém ale nastáva, keď pozerám do navigácie a zobrazené sú iba nejaké tri hlavné cesty vedúce cez mesto. No nič, nejak budeme musieť to centrum nájsť.
Sídlisko.
Takže, vy nechcete umyť okno? Aj tak vám ho umyjem...
Po pár otočkách mestom sa nám podarí zaparkovať, našťastie je sobota večer, a tak nemusíme platiť parkovné. Nechceme sa tu veľmi zdržovať, lebo sme sa dohodli, že dnes to potiahneme až na Slovensko, tak si prejdeme aspoň bližšie okolie.
Pozostatok bombardovania z roku 1999.
Srbské múzeum histórie.
Fontána na Námestí Republiky.
Starý palác.
Srbský parlament.
Budova pošty.
Kto uhádne, čo je to za strom? (Ginkgo biloba)
To som ja. (ten napravo :-) )
Vraciame sa späť k autu a keďže nám už dosť vyhladlo, premýšľame, kam by sme sa išli najesť. V prvom rade by sme sa ale chceli dostať z mesta. Nakoniec sa nám to podarí a zastavujeme na prvej benzínke, kde sa pýtam pumpárky, či robia niečo na jedenie. Po kladnej odpovedi si s Tomášom objednávame hranolky so syrom. Poviete si, klasické jedlo, kde by ho nepoznali, no nie? Cena sa nám zdala až príliš dobrá, aké prekvapenie nastáva, keď nám prinesú hranolky posypané nejakým syrom, podobajúcemu sa tvarohu. Zaujímavá kombinácia, no hlavne, že sme sa najedli a môžeme vyraziť.
Takto vyzerajú srbské hranolky so syrom.
V rádiu nám hrá srbské rádio a mi sa po miestami rozkopanej nočnej dialnici presúvame smer Maďarsko. Prichádzame na hranice, kde sa pokúšame zameniť posledné srbské dináre, ale nemáme ich dostatok, a tak si ich nechávame na pamiatku, však sa sem možno ešte niekedy vrátime. Na najbližšej pumpe platíme polatok za maďarské diaľnice a už to valíme na Slovensko. Ani neviem, ako to rýchlo ubieha, keď prichádzame na Slovensko.
A sme doma (9.6.2013) /Bratislava (SK)/
Konečne doma. Za sebou máme niečo cez 1600 kilometrov. Aj keď sme mali nejaké ''menšie'' problémiky, beriem ich ako skúsenosť. Je dobré, keď idete s niekým, na koho sa môžete spoľahnúť a Tomáš takým človekom je. A celkové zhodnotenie výletu? Bolo super!
