Táto menšia expedícia, trvajúca 24 dní (12.9. až 5.10.2014) sa uskutočnila ešte pred tragédiou, ktorá sa stala 14. októbra 2014. Po snehovej búrke smerujúcej z Indie zahynuli, okrem iných, aj dvaja slovenský horolezci Ján Matlák a Vladimír Švancár. Ešte väčšia tragédia, zemetrasenie, sa stala o niekoľko mesiacov neskôr. 25. apríl 2015 bude navždy zapísaný v čiernej kronike Nepálu. Obrovské škody na budovách a hlavne veľké množstvo mŕtvych. To ma ešte viac umocnilo napísať tento blog. Prajem Vám príjemné čítanie. Himalájske dobrodružstvo môže začať...
12. - 13.9.2014, piatok a sobota
Odlet do ďalekých krajín
O desiatej doobeda sa na Schwechate vítam s našou skupinou. Po menších peripetiách s letenkami úspešne sedíme v lietadle smerujúceho do Naí Dillí, hlavného mesta Indie.
Biela perina pod nami...
Let prebieha v pohodičke. Nápoje zadarmo, medzi ktoré patrí aj whiskey, čo aj (s mierou) využívame. Po piatom poháriku nám ale letuška oznamuje, že už nemajú. :-) Z okna lietadla je vidieť Ararat, čo vo mne navodzuje atmosféru hôr-chtivého turistu. Ani neviem, ako rýchlo let ubieha (asi to bude tou whiskey) a po siedmych hodinách úspešne pristávame. Sranda je, že po celom letisku je koberec, vysávať by sa mi tu teda nechcelo. Jednou z výhod je ale to, že sa na ňom, pri čakaní na ďalší let, celkom fajnovo spí. Prechádzame cez kontrolu a v novovybudovanej časti letiska si kupujeme pár plechoviek pivečka, nech sa nám tých sedem hodín na ďalší let lepšie čaká.
Dobrú noc...
Servis v podobe čistých toaliet je tu zabezpečený formou upratovača na každej (a je ich tu hojne) toalete. Po vašej potrebe hneď nabehne a toaletu poumýva. Očividne, je to tu preľudnené... O piatej hodine rannej sa začína čakáreň pomaly plniť. Po menšom meškaní nastupujeme do lietadla smer Káthmandu, hlavného mesta Nepálu. Počas krátkeho, hodinku a pol trvajúceho letu, dostávame na raňajky nejaké, klasicky poriadne korenené, indické jedlo. Som ale tak hladný, že to zhlodám na jeden šup. Pristávame. Ani si to neuvedomujem, že ešte včera som bol doma a teraz vystupujem na Káthmandskom letisku. Prvý krok je vybaviť si víza za 20 USD. Usudzujeme, že si vybavíme elektronické, čo by malo byť rýchlejšie. Malo. Aj tak čakáme s ostatnými na potvrdenie. Očividne to majú na háku. Na počítači pustený Facebook a nás si prehadzujú, ako horúci zemiak od jedného k druhému. Treba sa tu jednoducho obrniť trpezlivosťou, nič iné tu nepomôže. Po trištvrte hodinke sme vybavení.
Výborne! Tak to by sme mali...
Od teraz nás má ''na starosti'' náš, povedzme, sprievodca, ktorý nám bude nápomocný pri vybavovaní formalít, leteniek a zabezpečí nám presuny medzi hotelom a letiskom.
Káthmandské letisko.
Volá sa pán Beam (nie Mr. Bean, ako sme si ho pomenovali my). Po ceste na hotel sa ešte zastavujeme na Slovenskom konzuláte, kde sa stretáme s pracovníkom agentúry Sonamom, ktorý nám dáva už spomínané horské permity (povolenia na výstup na Himalájske vrcholy nad 5000 m n. m. (stojí 300 USD pre celú skupinu, t. j. na jedného vyšlo povolenie okolo 50 USD)) a podáva nám nejaké rady ohľadom nášho pobytu.
Príjemné tak ďaleko od domova vidieť náš štátny znak.
Bez permitu na horu nelez!
Konečne smerujeme na náš hotel Tasi Dhargey Inn. Hotel sa nachádza v rušnom centre mesta. Treba si zvyknúť, že tu neexistuje žiadna pešia zóna. Trúbenie áut a motoriek, ktoré je zo začiatku také otravné, po čase ani nebudete vnímať. Káthmandu má niečo cez jeden milión obyvateľov. Pred odchodom zo Slovenska som mal o ňom trošku iné vízie. Zničené cesty, respektíve žiadne cesty, preľudnenosť a všade obchody so suvenírmi ma dostali do reality.
Elektrikára by som tu teda robiť nechcel. Aj toto je príčina občasných výpadkov elektriny.
Recyklácia stavebného materiálu.
IKEA - doručenie až domov...
Aj toto mesto más svoje čaro, ale žiť by som tu každopádne nechcel. Ako som niekde čítal, je to iba tzv. ''prestupná stanica'' do nepálskych hôr. A môžem to len potvrdiť. Počasie vyzerá dosť biedne, celý deň prší. Pevne verím, že sa to do nášho pondelňajšieho odletu do Lukly upraví. Zdravíme sa s príjemnou obsluhou hotela a konečne sa ubytovávame.
A sme na hoteli.
Hilton to nie je, ale celkom fajn...
Ideme ešte pozrieť do mesta, nech sa ako-tak zoznámime s miestnym prostredím. Ak ste si zabudli nejakú výstroj doma alebo si ju jednoducho chcete dokúpiť tu, smelo do toho. Je tu toho na výber neúrekom. Oblečenie, lezecké pomôcky, stany, spacáky, jednoducho, ako v nákupnom centre. Samozrejme treba počítať, že to nie sú originál Mamut bundy, no nekúp to za 15 EUR, no nie? A dokonca aj tá membrána niečo vydrží. A aj páperové veci (spacáky, bundy) tu majú za super ceny, len treba vedieť, čo naozaj chcete a nie kúpiť úplný šunt. Kto si chce ale priplatiť a mať záruku (aspoň dúfam) originality, mal by navštíviť ulicu Tridevi. Ceny sú tu o niečo vyššie, ale stále sa to oplatí. A ešte netreba zabudnúť na zjednávanie. To je tu povinnosť a zároveň zábava v jednom, inak sa obchodník môže dokonca uraziť. Treba ale vedieť kedy skončiť, nech sa zbytočne ''nepreťahujete“ skrz drobáky, však aj oni musia z niečoho žiť.
Dokupujeme potrebnú výstroj. A samozrejme aj zjednávame...
Mapa sa tiež zíde...
Doprava je tu naozaj riešená úžasne, a to myslím doslova. Jazdí sa tu po ľavej strane a dávať niekomu prednosť (najme chodcom) to tu nie je zvykom. Treba sa jednoducho vtesnať do malého priestoru medzi autami a ísť. Semafory tu samozrejme majú, no väčšina je aj tak nefunkčných.
Sranda, ako tá doprava pekne do seba "zapadá". Bez nehody...
No najlepšie je na tom to, že som tu počas celého pobytu nevidel ani jednu dopravnú nehodu. Prechádzame už spomínanou ulicou Tridevi a vchádzame po zaplatení vstupného do Záhrady snov (Garden of Dreams). Je to taká oáza v rušnom meste. Chaos a trúbenie necháte za plotom. Ak si chcete odpočinúť, treba to tu navštíviť, je to naozaj krása.
Úplný protiklad rušného života na druhej strane plota.
Zamieňame si ešte v miestnej zmenárni nejaké nepálske rupie. Dá sa tu v pohodičke platiť aj dolármi a eurami, ale rupie sa viac oplatia. Dokonca aj v zmenárni si môžete ešte zjednať lepší kurz, to sa mi páči. Pri kurze 1 EUR / 123 NPR sa po zmenení 400 EUR cítim ako milionár s veľkou gučou peňazí. K peniazom sa tu ale nesprávajú zrovna ukážkovo. Popísaná je skoro každá druhá bankovka a v zmenárni ich majú doslova prepichnuté nejakou spinkou, dokonca sa pracovníkovi zmenárne podarilo aj pár roztrhnúť. Po ceste späť na hotel nám nejako vyhladlo, tak sa zastavujeme ešte v reštauráciu. Ryža, pita chlieb a zelená omáčka, to všetko zavŕšené dobrým Everest pivom.
Dobrú chuť!
"Zdolali" sme Everest!
Pri platení nám k cene započítavajú ešte nejakú 23 %-nú daň a čašník sa snaží pri počítaní na kalkulačke ešte navýšiť výslednú sumu. Všimol som si to, ale nechávam to tak, nech si dá tringelt. Na hoteli sa dohadujeme čo zajtra, dávam si studenú sprchu, ale Ľuboš (s ktorým zdieľam izbu) má ešte nejak veľa energie, tak ešte ide pozrieť do mesta, no pred tým ma ešte ponúka nejakým ''špiritusom'', čo ma úplne doráža...
14.9.2014, nedeľa
Bódnáth, Pašupatináth a pivečko Tongba
Na dnes sme si dohodli v hoteli taký menší poznávací zájazd aj so sprievodcom (za 60 EUR) po najzaujímavejších pamiatkách v Káthmandu. Vonku je zamračené, dokonca nám aj popŕcha, ale na behanie po pamiatkách je to celkom fajn počasie. Navštevujeme stupu (budhistická stavba) Bódnáth (Boudhanath), ktorá patrí medzi najväčšie budhistické stupy na svete.
Okolo stupy sú modlitebné mlynčeky.
Modlitebné vlajočky - modrá symbolizujúca oblohu a priestor, biela vzduch a vietor, červená oheň, zelená vodu a žltá zem.
Sprievod.
Nemôžeme vynechať ani najsvätejšie miesto nepálskych hinduistov Pašupatináth (Pashupatinth) s kremačnými ghátmi na brehu rieky Bágmátí.
Tu sa spaľuje mŕtvy. Aj kvalita použitého dreva určuje, či bol nebožtík chudobný alebo z bohatšej rodiny.
Ja som ten napravo (aby nevznikli nejaké nezrovnalosti). :--)
Pohodička, klídeček.
Všetky miesta sa mi svojím spôsobom páčili, len, keby mi každé dva metre niekto neponúkal korálky a prívesky, bolo by to ešte ideálnejšie, no samozrejme, aj to k tomu patrí. Celé nám to trvalo okolo 6 hodín, takže som hladný ako vlk. Klasickú malú ''nepálsku'' porciu ryže so zeleninou hádžem do seba na jeden šup, tak si ešte dávam polievku ako dezert. Ktorým nestačilo, idú sa prejsť ešte do mesta. Dokupujeme ešte potraviny, poniektorí aj suveníry.
To je spolupráca. Jeden pracuje, traja sa pozerajú...
Pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!
Zvečerieva sa, no ešte sa nám nechce ísť spať, tak sa s Ľubošom odpájame od ostatných. Blúdime po uličkách, navštevujeme toľko obchodíkov, čo sa mi nepodarilo doma za celý rok. V malom obchodíku si za 300 rupií dávame whiskey, celkom šmakovala. Občas sa nám stane, že nám miestny ''dealer'' ponúka marišku (infocena: 10 g / 5 EUR), čo zdvorilo odmietame. Je ale taký otravný, že keď vyjdeme s obchodu, opäť nás otravuje. Jednoducho si takého človeka netreba všímať, omrzí ho to. Ani neviem ako, ale zrazu pred sebou vidím reštiku Yak Restaurant, o ktorej som čítal, že je celkom fajn. Keď už sme tu, tak ju aj odskúšam. Dávam si niečo ľahké na večeru a k tomu miestnu klasiku, pivo Tongba (angl. Millet beer). Je to kvasené proso, zaliate horúcou vodou, ktoré si pomaličky usrkujete a opäť dolievate vodu. Keby bola zima, je to super nápoj na zohriatie.
Tak, to je ono...
Čas postúpil, tak sa zberáme naspäť na hotel. Problém je v tom, že ani nevieme, kde sa nachádzame a pýtame sa domácich, kadiaľ máme ísť na náš hotel. No ďalší problém je to, že na kilometer štvorcoví je tu toľko hotelov, že nám nevie nikto poradiť. Ani neviem ako, ale po krátkom blúdení prichádzame na, pre nás, už známu uličku. Partia nás už čaká v hotelovej reštaurácií. Trošku sú naštvaní, keďže sa chceli baliť, no tašky máme zamknuté na našej izbe. Chybička se vloudila... Zbalení sme asi do hodinky, takže v pohodičke. Vážime ešte batohy, nech má každý jeden nosič ako-tak rovnaký náklad. Do lietadla je možnosť si zobrať 5 kg v príručnej batožine a 10 kg do batožinového priestoru. My ale samozrejme máme nadváhu asi 15 kíl na jedného, takže musíme počítať s doplatkom cca 1 USD / kg nadváhy, čo je super cena, v porovnaní s európskymi aerolinkami. Nejaké to kilečko sa dá ušetriť tak, že si čo najviac oblečenia dáte na seba do lietadla, tak ako my.
15.9.2014, pondelok
Zrušené všetky lety
A je tu den odletu (alebo nie?). Po rýchlych raňajkách už o 6:30 sedíme v minibuse na letisko. Opäť nám chce po príchode každý pomôcť s batožinou, čo odmietame, aspoň si dáme rannú rozcvičku. Prechádzame cez kontrolu, no z jedného batohu nám vyberajú plynové bomby, ktoré samozrejme do lietadla nemôžu. Mohlo nás to napadnúť, však sa dajú kúpiť aj hore, no samozrejme sú o niečo drahšie. Zaujímavé je to, že jednu, ktorú sme mali medzi oblečením si vôbec nevšimli. Mr. Been nám radí, že stačí dať ''miestny poplatok'' 1500 rupií a kartuše nám vrátia. Hmmm, bezpečnosť nadovšetko.
Nastúpení na letisku. V popredí Ľuboš, v pozadí (ležérne opretý) pán Beam.
Nastáva ale problém s počasím. Všetky lety do Lukly sú zrušené.
Tak, to by sme mali.
Keďže letisko patrí pre svoju krátku 500 metrovú krátku pristávaciu dráhu, vysokú nadmorskú výšku a neustále sa meniace počasie medzi najnebezpečnejšie na svete, netreba tu nič zbytočne riskovať. Je to bežná vec a treba s tým počítať. Ani po dlhšom čakaní sa situácia nemení, dokonca, to s počasím nevyzerá ani na zajtra ideálne, tak to balíme a vraciame sa späť na hotel. Po obede máme ešte kopu času, čo využívame a pomocou rikší (je to sranda, ako sa preplietate pomedzi ľudí a obchádzate autá v milimetrových vzdialenostiach, základom je sa poriadne držať, cesty nie sú zrovna v ideálnom stave) sa dostávame na Durbar Square, starobylé palácové námestie na okraji Thamelu.
Múzeum (bohužiaľ teraz bolo zavreté).
Keď položíte k soche nejaké drobné, hneď sa tam vyšplhá chlapec a zoberie si ich.
Škola.
Naspäť už ideme pešo, nech sa dnes aspoň trošku prejdeme. Lojzko by rád ochutnal varené pivo, ktoré som minule pil, ale nejak sa nám nedarí nájsť Yak Restaurant, dokonca, ani domáci nám nevedia poradiť.
Miloš a Ľuboš chceli splynúť s davom. Celkom sa im to podarilo...
Nič to, dávame si aspoň na hoteli naše obľúbené Everest pivečko. Píšeme ešte sms-ku Lakpovi (náš sprostredkovateľ nosičov v Lukle), že sa pokúsime priletieť zajtra. S Ľubošom ešte kecáme na izbe do neskorého večera. To by nebol on, keby ešte nešiel zbehnúť pre pivečko dole na recepciu. Na tom by nebolo nič zvláštne, len keby nemal na sebe ''oblečenú'' iba plachtu a nevyzeral ako Cézar.
No, treba k tomu nejaký komentár?
Zajtra na to letí (dúfam) až o 10:30 hod., takže si môžeme prispať. Všetko ale záleží od počasia...
16.9.2014, utorok
Odlietame?
Ráno opäť ten istý kolobeh, ako včera. Pevne verím, že recepčného zdravím dnes naposledy a konečne odletíme. Meníme si ešte nejaké peniaze a odchádzame na letisko. Počasie vyzerá byť zatiaľ v pohode, takže prevažujeme batožinu, platíme všetky poplatky a čakáme. Stretáme dvoch Čechov, ktorý sa pokúšajú odletieť už tretí deň. Prichádza Mr. Bean a oznamuje nám, že teraz budú môcť odletieť iba štyria z nás, ostatní až ďalším lietadlom. Ja s Ľubošom ostávame a čakáme. Vyzerá to dobre, letenky už máme v rukách. Pri kontrole mi zabavujú nožík, ktorý som zabudol vybrať. Nevadí, hlavne, nech sme už v Lukle. Sedíme v čakárni a upreto pozerám na informačnú tabuľu o stave počasia.
Nie! Opäť zrušené lety...
Takže túto letenku dnes opäť nevyužijem...
Lietadlo z Lukly už odletelo, no opäť zatvárajú letisko. Všetky lety sú dnes zrušené. Vyzdvihujeme si batožinu a vonku stretáme Mr. Beama, ktorý pre istotu čakal, či nám to poletí a vybavuje nám letenky na zajtrajší let. Opäť sa stretáme s Čecháčkovcami, ktorí sa dohadujú ešte s nejakými Američanmi, že by sme to mohli skúsiť vrtuľníkom. Cenu dohadujú na 400 $. Volám našej partii a vysvetľujem im náš problém. Na letenku by sa nám zložili, ale z dôvodu zlého počasia by vrtuľník mohol pristáť na inom mieste, čo by sme museli dodatočne dohodnúť s našimi nosičmi, ktorí nás čakajú v Lukle. Musíme sa nazbierať šiesti, inak by cena bola príliš vysoká. Čecháčkovci to ale nakoniec rušia, takže z toho nič nebude. No nič, opäť cesta na hotel, zdravím sa s recepčným, ktorého som dnes už ''nechcel'' vidieť. Ideme ešte do mesta kúpiť nepálsku SIM kartu, nech mám z čoho volať našej druhej skupine. Pripadám si ako na polícií. Predajca odo mňa potrebuje dve fotky, kópiu pasu a berú mi aj odtlačky prstov. Za SIM-ku platím 1000 rupií. Sranda je, že z nej neviem nikam volať, ani recepčný mi nevie pomôcť, dá sa zavolať iba na ich pevnú linku. Kašlem už na to, dávam si s Ľubom ešte pivečko na dobrú noc a dúfam v dobré počasie na zajtra. Letí nám to o 9:30 hod..
17.9.2014, streda
Do tretice všetko dobré?
Tak a je tu ďalší pokus. Na letisku vybavujeme všetky formality. Opäť mierna komplikácia s batožinou, ktorú nám pošlú až ďalším letom. Netreba sa zbytočne zdržovať. Počasie je zatiaľ v pohode, no poobede sa iste znovu zhorší. Kontrola, čakáreň a ďalšia kontrola a sedíme v letiskovom autobuse. Všetci vystupujeme, no v zápätí nás posielajú späť do autobusu. Ešte stále nás môžu otočiť späť. Polhodina sa vlečie ako keď ste sedeli v školskej lavici a modlili ste sa, aby vás učiteľka nevyvolala, keďže ste si opäť ''zabudli'' urobiť domácu úlohu. K autobusu pristupuje nejaký chlapík a bohužiaľ, oznamuje nám... Ale nie... :-)
Jupí! Odlietame!
Konečne, letíme! Odliepame sa od zeme, ale pokiaľ nie sme v Lukle, nič nie je isté. Pozerám na hodinky, ako nám pribúdajú výškové metre, stúpanie sa zastavuje na niečo okolo 3800 m n. m. . Výhľady sú parádne. Let trvá okolo 40 minút. Kto by mal potrebu, môže napísať Začíname prudko klesať, pristávame. Keď uvidím našu pristávaciu dráhu som v údive. 500 metrov dlhá a šikmá plocha (čo pomáha lietadlám pri brzdení).
No, čo poviete. Paráda, nie?
Ani sa nečudujem, že toto letisko patrí medzi najnebezpečnejšie na svete. Na jednom konci kamenná stena, na druhom konci 600 metrov hlboká priepasť. Po novom sa volá ''Letisko Tenzina a Hillaryho'', keďže Hillary sa tiež podieľal na stavbe letiska, ako poďakovanie Nepálcom. Pristátie, prudké brzdenie a sme tu (2860 m n. m.)! Batožina tiež úspešne doletela. Hľadám chlapíka, ktorý nám má dať info o našich nosičoch, ktorých naši vybavili až priamo tu v Lukle u Lakpa Sherpu. Niekto tu vykrikuje Slovakia, Slovakia... To bude náš ''informátor''. Zoznamujeme sa s nosičmi a ani sa nenazdáme a už majú na chrbtoch naše batožiny. Smerujeme do infocentra, kde nám postarší pán oznamuje, že naša skupina volala, že dnes vystupujú do Namche Bazaar-u a dáva mi vizitku s názvom hotela v ktorom budú spať. Prechádzame cez Checkpoint, kde sa treba preukázať potvrdením o zaplatení poplatku (cca 20 $) za vstup do národného parku. Strážnikovi ale hovorím, že sme sa museli rozdeliť a naše potvrdenia má skupina, ktorá vyrážala už včera. Berie si náš pas, pýta sa nás na ''dôležité'' informácie, či nemáme iPhone alebo akú značku fotoaparátu máme a všetko si pozorne zapisuje. Konečne začína to pravé dobrodružstvo. Doslova si užívam, že sme konečne tu.
Vstupujeme do národného parku.
Obdivujem, akú musia mať naši nosiči kondičku. Skúste si doslova zavesiť 30 kilovú batožinu na hlavu a šliapať do kopca. Klobúk dole. O chalanovi, ktorý nás predbieha s chladničkou ''na hlave'' už ani nebudem hovoriť.
K tomu niet čo dodať.
Pravdupovediac mi pomalšie tempo a občasné prestávky celkom vyhovujú. Z Lukly (2840 m n. m.) schádzame do Phakdingu (2610 m n. m.) a onedlho zastavujeme na ďalšej kontrole. Hovorím, to isté čo dole, púšťajú nás ďalej, no cestou naspäť sa máme preukázať povolením. Ako neskôr zisťujem, naši si vybavovali povolenia dole v Lukle, takže naše vôbec nemajú. Čo už, aspoň sme ušetrili... Prostredie sa mení každým nastúpaným výškovým metrom.
Školáci.
Chladiaci box? Načo? A to ešte nevidíte tie mušky okolo toho mäsa. :--)
Prechádzame cez Benkar (2630 m n. m.) až ku vstupu do NP Sagarmatha (2835 m n. m.). Tu už mi očividne neúmyselné ''klamanie'' neprejde, a tak platíme vstupný poplatok 3000 rupií.
Povolenie na vstup.
Pôvodný plán bol ísť až do Namche Bazar, ale strážnik nás upozorňuje, že to je ešte ďaleko a je nebezpečné a zakázané pohybovať sa po zotmení po parku. Netreba zbytočne nič riskovať, a tak pokračujeme ešte asi do päť minút vzdialenej dedinky Jorsale (Thumbug) (2740 m n. m.) a ubytovávame sa.
Trošku sa nám zvečerilo.
Sme hladní ako vlci. Dávam si sladké zemiaky so zeleninkou. Je to jednoduché a celkom výživné jedlo. Nosiči ma ešte ponúkajú pečeným býčím mäsom. Problém je ale v tom, že hygienické návyky pri prevoze mäsa, aké poznáme my, tu veľmi neplatia. Ako zistím na ďalší deň, mal som radšej odmietnuť. Ceny sa oproti Káthmandu zvýšili dva krát, voda dokonca štyri krát. To potvrdzuje tvrdenie, že sa oplatí kúpiť si pred tým nejakú dezinfekciu vody (tablety, filtre – je toho naozaj veľa na výber). Dá sa to vyriešiť aj prevarením vody. Nevýhodou je čas, ktorý na to potrebujete a čím ste vyššie, tým je bod varu nižší (nižší tlak vzduchu), čo má za následok nižšiu teplotu pri dezinfekcii vody. A ešte k tomu aj dosť ušetríte. Skúšame sa ešte spojiť s našou skupinou, no nemáme signál, a tak využívame za poplatok 50 rupií / minúta satelitný telefón, ktorý je tu priam ''povinnou'' výbavou každého hotelíku alebo lodžie, hlavne v údoliach. Úspech sa dostavil. Konečne sa po pár dňoch opäť počujeme. Dohadujeme sa na zajtrajšom pláne. Chceli by sme byť v Namche Bazar okolo 10-tej doobeda, takže budíček dávame na 5:30 hod., nech sa nemusíme nikam náhliť. S nosičmi ešte preberáme náš celkový plán na nasledujúce týždne. Dobrodružstvo, ktoré nás čaká vyzerá super. Čas postúpil, treba zaľahnúť. Spomenuté býčie mäso sa začína hlásiť k slovu. Dúfam, že to bude zajtra v pohode...
Info:
*trasa: Lukla → Nurning → Phakding → Benkar → Monjo (Manjo) (kontrolný bod do parku Sagarmatha) → Jorsale (Thumbug)
*čas (z toho prestávky): 6:00 hod. (20 min.)
*prevýšenie // priemerná rýchlosť stúpania a klesania: +660 m / -760 m // +420 m/h / -480 m/h
*min. a max. nadmorská výška: 2492 m n. m. (Nurning) / 2840 m n. m. (Lukla)
*východ a západ slnka: 5:43 hod. / 18:02 hod.
*počasie: slnečno, neskôr zamračené, slabý vietor
*mapa: Everest Base Camp (Nepa Maps, č. NE519, 1:50 000)
Text / foto: Martin Slama
Zdroj informácií: internet, wikipedia
(Keby mal niekto chuť zahlasovať za môj blog: "BlogerRoka 2015" Ďakujem!)
Pokračovanie (2. časť) nabudúce...
